Reinheitsgebot má 500 rokov

Presne pred 500 rokmi 23. apríla 1516 vstúpil do platnosti "Bavorský zákon o čistote piva", ktorý v meste Ingolstadt vyhlásil bavorský vojvoda Vilhélm IV a Ludwig X.

V pôvodnom znení určoval aké suroviny sa môžu použiť pri varení piva, vodu, jačmeň a chmeľ. Ide o pravdepodobne najstarší "potravinový" pivovarnícky zákon na svete, s určitými zmenami platí v Nemecku dodnes. Kvasinky v tom čase neboli známe, takže sa v zmienenom zákone neobjavili. Zároveň zákon stanovil ceny piva v závislosti na ročnom období a typu piva, obmedzoval zisky hostinských, ale stanovoval aj tresty pre výrobcov "nečistého" piva.

Podľa historikov však podnet na vytvorenie zákona nedali ani tak samotní pivovarníci, ale pekári. V tom čase sa pri varení piva používala vo veľkej miere pšenica a žito, ktoré sa používali na výrobu chleba a pečiva a pivovarníci im tak uberali vzácnu surovinu.

Tomuto zákonu predchádzal rad predpisov ohľadom varenia piva, asi najstaršia zmienka o pive v nemeckých krajinách je udelenie licencie na varenie piva cisárom Otom II. pre kostol v Liege (v súčastnosti  v Belgicku) v roku 974. Predpisov ohľadne piva bolo v nemeckých krajoch bezpočet a riešili aj ceny, dodržiavanie stanovených objemov a práva na varenie piva (napr. Augsburg 1165, Norimberg 1293, Erfurt 1351, Weisensee 1434).  

Reinheitsgebot bol tak od roku 1516 prísne uplatňovaný v Bavorsku, ktoré žiadalo aj ostatné nemecké krajiny o jeho dodržiavanie, ba dokonca zákon bol jednou z podmienok pre zjednotenie Nemecka v roku 1871. Tento krok sa stretol so silným odporom zo strany pivovarníkov mimo Bavorska a tak cisársky zákon z roku 1873 zvlášť zdaňoval požitie iných prísad. V celom Nemecku sa však zákon naplno aplikoval až po roku 1906, aj keď oficiálne do Weimarskej republiky nebol označovaný ako Reinheitsgebot. V roku 1952 "zákon" bol včlenený do predpisu Bier Steuergesetz. 

Reinheitsgebot dlho bránil aj dovozu anglických a belgických pív.

Historické obmedzenie "zákona" o surovinách viedlo k zániku mnohých pivovarských tradícií a miestnych pivných špecialít, ako sú severonemecké koreneného pivo, višňové pivo, ktoré viedlo k nadvláde plzeňského štýlu pív v Nemecku. Prežilo iba niekoľko regionálnych štýlov piva (kolínsky Kölsch alebo düsseldorfský Altbier). Objavujú sa názory, dokonca aj z nemeckých radov, že "zákon" spomalil prenikanie a prijatie nových svetových pivných trendov, ako napríklad belgických lambikov, amerických nových pivných štýlov,... 

V súčastnosti revidovaný "Vorläufiges Biergesetz" (Predbežný pivný zákon) z roku 1993, ktorý nahradil skoršie predpisy je mierneším rozšírením "zákona", ktorý stanovuje, že iba voda, sladový jačmeň, chmeľ a kvasnice môžu byť použité pre akékoľvek spodne fermentované pivo varené v Nemecku. Okrem toho zákon umožňuje použitie granulovaného chmeľu a jeho výťažkov, ako aj prípravkov na stabilizáciu a čírenie. Vrchnená fermentované pivo je predmetom rovnakých pravidiel a ďalej stanovuje, že môže byť použitá širšia škála sladov, ale aj čisté cukry pre docielenie chuti a farby. Použiteľnosť "zákona" bola ďalej obmedzená na základe súdneho rozhodnutia z roku 2005, čo umožnilo predaj piva s rôznymi prísadami, ktoré nemohli byť označené ako "pivo". Výnimky boli udelené pre bezlepkové pivá.