História bojnického pivovarníctva
Kráčame okolo každý deň, prechádzame popod klenby „Pivára“ a akosi sme si zvykli, že sú tu, otvorené arkádami do námestia. Mnohí ani netušia, že ešte pred polstoročím by sa pod týmito otvorenými klenbami nedalo voľne prejsť, ani postáť. Vnímame túto budovu ako nárožný komplex obchodov a reštaurácií, so sálou na poschodí. Budova je veľká, rozľahlá, štvorkrídlová a ošarpaná. Napriek všetkému tu stojí dlhšie než 350 rokov a za ten čas, postupnými úpravami jednotlivých priestorov, zmenila svoj výzor.
Poznáme ju pod názvom „PIVÁR“. Koľkí si pri vyslovení tohto názvu spomenú, že to bol pôvodne panský pivovar, pivovar so všetkým, čo k nemu patrí? Varilo sa tu pivo, dymilo sa z vysokého komína, rozvoniaval chmeľ a sladový jačmeň a poschodovú fasádu na námestí členili malé okná oboch podlaží, polkruhový kamenný portál prejazdu, kamenný erb Pálffyovcov nad ním a slnečné hodiny. Všetko ešte v časoch, keď tu neboli otvorené arkády do námestia, ani výklady obchodov, ale úzke podlhovasté okná na východnej fasáde. Nebol tu ani zvýšený chodník s rampou sprístupňujúcou obchody. Bola to honosná dvojpodlažná budova s polkruhovým portálom s klenákom, ku ktorej priliehali nižšie budovy troch krídiel a uzatvárali tým vnútorný dvor zo všetkých strán. Môžeme povedať, že pivovar je po hrade najrozsiahlejšou budovou v historickom jadre Bojníc. Napriek tomu vieme o nej málo a málokedy sa nám spája so svojou pôvodnou funkciou - varením piva.
Hľadala som vo viacerých prameňoch, ale najviac som sa o bojnickom pivovare, chmeľniciach a pive dozvedela v knihe Bojnice, ktorú zostavil Ján Kováč.
V 17. storočí bola výsadou zemepána aj výroba a predaj piva. Výčap piva vtedy preňho predstavoval výnosný zdroj príjmov. Takže pivovar exitoval už začiatkom 17. storočia, za Thurzovcov. Pravdepodobne nie v celom rozsahu ako ho poznáme teraz. Na kresbe J. Ledentu z rokov 1641-42 vidíme na východnej strane formujúceho sa námestia poschodovú budovu so sedlovou strechou. Je to renesančný objekt pivovaru, stojaci na mieste súčasnej poschodovej stavby. V thurzovských inštrukciách pre dvorného sudcu Jána Husára z roku 1614 sa dozvedáme, že v nej zdôrazňovali starostlivosť o predaj vína a piva, aby ho bolo vo všetkých krčmách dostatok a nepretržite. Veľkú pozornosť v nich venovali aj pivovaru, vareniu piva a jeho kvalite, lebo pivo išlo na odbyt nie len v panskej krčme, ale zásobovali sa ním aj krčmy v ostatných poddanských dedinách.
V tom období sa v okolí Bojníc pestovali vo veľkej miere obilniny - ovos, raž, jačmeň. Pšenica sa pravdepodobne začiatkom 17. storočia ešte nesiala. Jačmeň sa vo veľkom množstve spotreboval v panskom pivovare, no slúžil aj ako chlebové obilie. Na dominiálnej pôde, povedľa cesty do kúpeľov, sa pestoval chmeľ v dvoch chmeľových záhradách. Podľa urbára sa ho urodilo ročne 117 štvrtiek a využíval sa v panskom pivovare.
Po smrti posledného člena Thurzovskej rodiny- Michala, dostali bojnické panstvo Pálffyovci. Najskôr do zálohu od kráľa a neskôr v roku 1643 do dedičnej držby. Pavol Pálffy vypracoval nové právne normy „privilégia“ Bojníc, ktoré predložil na schválenie cisárovi Ferdinandovi III, ktorý ich potvrdil 5. marca 1647 (tento rok bude 360. výročie ich schválenia). Okrem nových povinností pri obrane mesta stanovovali väčší počet jarmokov: štyri ročne - na sv. Martina (11.11.), na Sv. Ducha, na sv. Juraja (24.4.) a na sv. Bartolomeja (24.8.).
Nové privilégiá upravovali aj výčap piva a vína. Výčap piva po celý rok ostal doménou zemepána. Starať sa o dovoz jačmeňa pre pivovar zemepán určil poddaným. Dubničania v rámci robotnej renty museli po celý rok, okrem iných robôt, odvážať a privážať sladový jačmeň do mlyna v Mrazových kútoch (Kúty) a do panského pivovaru a tiež zvyšky z neho voziť z pivovaru pre panskú ošipáreň (majer) v Dubnici.
Po požiari Bojníc v roku 1742, kedy vyhorela okrem iných budov (knižnica) aj časť renesančného pivovaru, nechal ho Pálffy zrenovovať a sčasti znovu vybudovať. Nad kamenný portál prejazdu dal umiestniť Pálffyiovský erb, podobne ako nad portál objektu súčasnej knižnice. Na prvom podlaží býval sládok v dvojizbovom byte s komorou. Z väčších priestorov sa stala miestnosť na konzervovanie chmeľu - asi na 1000 br. meríc. Dve veľké zaklenuté pivnice pod južným krídlom slúžili na uskladnenie sudov. Väčšia na 30 sudov a menšia na 20 sudov. V pivovare sa nachádzala aj výrobňa a sušiareň. V tom čase sa v pivovare v najproduktívnejšej dobe zimného varenia vyrobilo 30 sudov (to je 4752 litrov) a v lete 20 sudov (t.j. 3168 l). V historických prameňoch je spomínané, že na spivnenie jedného okovu piva sa spotrebovala jedna trnavská alebo bratislavská polmerica jačmeňa. Na jednu várku, t.j. 30 sudov, sa spotrebovalo 8 meríc chmeľu a na 20 sudov 5 meríc chmeľu.
Varenie a výčap piva vynášal panstvu najviac zisku zo všetkých regálnych práv, lebo pivo musel povinne odoberať každý poddaný.
Na konci 18. storočia ostal Panský pivovar naďalej výdatným zdrojom príjmov Pálffyovcov. Zmenila sa iba forma jeho využitia. V roku 1794 ho dali do árendy (prenájmu) sládkovi Gašparovi Šefranovičovi za výhodné nájomné 1500 zl. a ako píše Kováč, zbavili sa tak rizika z obchodného výsledku z pivovaru.
Sládok musel kupovať od panstva okrem toho drevo aj jačmeň. Za siahu mäkkého dreva si Pálffyovci účtovali 1zl. a tvrdého dreva 1,30 zl. Cna za jačmeň sa určovala podľa trhovej ceny v Prievidzi. Nájomca Pivovaru sa musel postarať aj o rozvoz piva do Prievidze. Do iných miest a obcí povoz už zabezpečovalo panstvo. Panstvo sa tiež staralo o odvoz jačmeňa na slad do kútovského mlyna a jeho dovoz do pivovaru. Debnárske práce v pivovare mal vykonávať dovtedajší panský debnár. Nájomca nemohol dať cenu za pivo vyššiu než bola cena v okolitých mestách. Bol však aj povinný dodávať piaristom, prievidzskému farárovi a bojnickému prepoštovi okov piva za 1 zl. a panským úradníkom za 1,12 zl. Gašpar sa snažil panstvu vyhovieť, pretože závisel od nich a zmluvne si u nich zabezpečil panskú asistenciu pri vyberaní dlhov.
Aj tu je viditeľná závislosť Bojničanov od panstva, ktorú sa snažili Pálffyiovci udržovať neustálym okliešťovaním práv občanov. Najviditeľnejšie to bolo v dlhotrvajúcom súdnom procese medzi Bojnicami a Pálffyiovcami o úžitok z lesa, (ťažba dreva a kameňa) a o rozdelenie kopaníc, ktorý sa skončil až v 19. storočí. Aj po zrušení poddanstva Bojnice stagnovali. Jediný výrobný podnik na území mesta, ktorý mohol vzrastať, bol bývalý Panský pivovar - pálenica. V tom čase ho mala v nájme f. Schwarer et Pollák, ale ako podnik zaniká v polovici 60. rokov 19. storočia. Po požiari v roku 1866 sa v pivovare výroba úplne zastavila. Pivovar potom slúžil ako byty pre panských úradníkov a sluhov. V zadnom trakte boli maštale pre kone. Zariadenie pivovaru ostáva nevyužité až do I. svetovej vojny. Okrem straty na životoch, biedy a strádania, vojna pohlcovala aj materiálne zdroje, najmä farebné kovy. Tieto sa v roku 1915 zbierali v Bojniciach v hrade, v necpalskej sýpke a tiež v panskom pivovare, kedy za obeť padlo pivovarské zariadenie.
V polovici 20. storočia slúžilo južné dvojpodlažné krídlo ako miestna stredná škola (OSŠ), ktorá sa zároveň nachádzala aj v objekte súčasnej knižnice. Triedy boli aj v miestnostiach terajšieho priechodu pod klenbami. Neboli vtedy žiadne otvorené arkády. Tieto boli v rámci úprav objektu prebúrané až v 3. tretine 20. storočia. Postupne bol zbúraný komín, jednotlivé priestory obsadili meniaci sa nájomníci s obchodmi a službami. Pozdĺžne okná nahradili mohutné výklady, bol vybudovaný zvýšený chodník pri dvoch fasádach a vo vnútornom dvore boli popristavované rôzne malé prístrešky, prístavby a aj suterén bol v roku 1994-95 umelo prehlbovaný. I tieto práce spôsobili statické poruchy objektu, ktoré bolo nutné koncom 20. storočia a začiatkom 21. storočia riešiť - spevňovať klenby tiahlami, múry výstužou a základy podbetónovaním. V 90. rokoch 20. storočia bol pri archeologickom výskume pod objektom zistený sídliskový objekt z 15. storočia. Takže pred vznikom pivovaru na jeho mieste už v minulosti stál starší objekt.
Skúmanie histórie nám prináša stále nové a mnohokrát prekvapivé zistenia. Bojnický pivovar nebol malá nevýznamná stavba, keď už v 17. storočí dokázal pivom celoročne zásobovať všetky okolité dediny a mestá bojnického panstva. A tak keď prejdeme okolo tejto nevšednej budovy, spomeňme si - tak tu sa varilo bojnické pivo!
- Ing. arch. Lívia Blahová, KPÚ TN, prac. PD -