Budeš nám chýbať, kamarát!

Pred jednou z bratislavských krčiem stál nevysoký chlapík v kabáte. V pravej ruke držal hrubú, ošúchanú aktovku, druhú ruku mal vo vrecku, ktorú mu tam zahnalo sychravé, počasie. Neskorá jeseň.
Nebolo jasné či stojí alebo sa len o niečo neviditeľné opiera, čaká na otvorenie podniku alebo podnik čaká na chlapíka. Okolo prechádzali ľudia, zväčša ponorení do svojich myšlienok, niektorí sa na chvíľu pristavili. Pri pohľade na chlapíka sa ale zapozerali, v duchu pousmiali, akoby pred nimi stál niekto známy. Niekto koho poznajú, ale nemali sa možnosť ešte spolu rozprávať, napriek tomu patriaci k tomuto prostrediu. Niečo ako Schöne Náci, Čumil „vyzerajúci“ zo svojho kanála či Satinský práve vychádzajúci na prechádzku po Dunajskej. Dvere sa konečne otvorili, chlapík neváhal. Vstúpil dovnútra a naučene pozdravil: „Uhm, dobrý deň!“
Niektorí zdvihli zrak, ale inak vstúpil bez väčšieho povšimnutia.
Rozhliadol sa a zbadal jedno voľné miesto. Trochu nemotorne si sadol, zložil čiapku z hlavy. Na stole ležalo netypicky hrubé menu s ponukou.
„Čo tu varia celú encyklopédiu?“, zašomral si pre seba.
„Som zvedavý ako tu udržujú tie suroviny čerstvé, iba ak by tu mali vzadu komplet farmu a Metro v jednom“.
K stolu pristúpil čašník a bez slova položil na stôl pohár piva.
„Ja som si ešte nič neobjednal“, zaprotestoval chlapík.
„To je na náš účet.“, odvetil prívetivo. „Tu sa všetko podáva na účet podniku.“.
Čašník odišiel. Chlapík vložil do pohára s pivom teplomer, znalecky si pozrel pivo oproti svetlu a jedným okom sledoval hodinky. Zdá sa, že poháre majú v chladničke, mrkol okom za bar. Po opadnutí peny sa opatrne napil a rozhliadol.
Podnik bol plný ľudí najrôznejšieho pôvodu, známych, aj neznámych. Trochu žoviálne žmurkol na Lasicu sediaceho pri káve v rohu s Janovicom, Marián Varga driemal spokojne v kresle. Kdesi vzadu pri veľkom stole sedel Anton Srholec okolo ktorého sedeli chudobne vyzerajúci ľudia so šťastným výrazom na tvári. V podniku hrala hudba, ktorú svojím spevom dopĺňala spevom Edita Gruberová.
„Kde som sa to ocitol?“, skríkol hlasom naplneným zmesou údesu a nadšenia.
„Prečo sa pýtaš, Ľuboško?“, zaznel náhle hlas, ktorý poznal dôverne z detstva.
V predchádzajúcich dňoch nás zasiahla smutná správa. Zomrel jeden zo zakladateľov portálu kamnapivo.sk, jeho bývalý šefredaktor, Ľuboš Lehotský.
S Ľubošom nás spájala nielen spoločná vášeň, ktorou bolo pivo, ale aj množstvo spoločných spomienok a zážitkov. Jeho pohyb po bratislavských podnikoch bol taký samozrejmý ako pre mnohých dýchanie. Bol známy medzi čašníkmi, majiteľmi podnikov, ale aj „štamgastami“. Na rozdiel od „štamgastov“ ale nemal jedno stabilné miesto, ale putoval z podniku do podniku, aby preniesol informácie z reálneho sveta do onlinu. To všetko v časoch, kedy ešte internet nepoznal sociálne siete, google mapy, chat bol ICQ, správy boli na Sme, časopis bol Inzine. Ľuboš nebol len skvelým šéfredaktorom, ktorý vedel oceniť kvalitný nápoj a servis, ale poznali sme ho ako skvelého človeka s veľkým srdcom. Preto o ňom nemusíme hovoriť v dobrom len kvôli tomu, že už, žiaľ, nie je medzi nami.
Želáme ti príjemné mapovanie podnikov už na druhej strane, Ľuboš!
